Slovensko v zrkadle histórie

Za všetkým je strach. Strach, že Lisabon skončí ako jeho predchodca, a teda vznikne opäť patová situácia - veľké krajiny strácajú ochotu prispievať do rozpočtu organizácie, ktorá im nič už nedáva, naopak malé krajiny z neho zatiaľ hlavne ťažia. Prispievatelia už nemajú chuť financovať dobiehanie malých krajín, pretože to, čo chceli, už dávno získali. Ovládli trhy malých krajín, zlikvidovali konkurenciu, uzavreli kontrakty s vládami, zriadili za výhodných podmienok svoje výrobné pobočky - čo im ešte môže dať konzervovanie súčasného stavu ? Nič. A tak hľadajú posun v rozhodovaní. Rozhodovať v súčasnom stave sa nedá -  všetci musia súhlasiť, a tým pádom sú záujmy veľkých presaditeľné len vtedy, ak sú spokojní aj malí. Tento spôsob rozhodovania už nevyhovuje. Iste, oficiálne dôvody na presadenie Lisabonu sú iné, ale v pozadí sa skrýva iba nechuť k rovnému deleniu moci.

Takže, je Klaus spiatočník, alebo nie ? Myslím si, že nie. Svojím postojom totiž nemá čo získať pre seba - dosiahol vrchol svojej kariéry, a tak nemá dôvod niekomu liezť do zadku. Môže si dovoliť luxus, ktorý je mnohým politikom upretý - hovoriť pravdu, bez ohľadu na skutočnosť, že je nepríjemná, lebo sa nemusí báť následkov. Nemôže nič stratiť, len získať. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že ak vydrží a nepodpíše, môže čoskoro padnúť aj súhlas Veľkej Británie, ak vyhlási referendum. A Briti sú ešte väčší skeptici, než Klaus, pričom na rozdiel od Česka sú vplyvnou krajinou, v ktorej prípade žiadny nátlak nepripadá do úvahy. Tu niekde sú korene strachu Barrosa a spol. A v svetle týchto faktov treba vidieť aj podpis Poľska. Poliaci totiž vedeli, že ich podpis zmluvy neznamená reálne žiadne priblíženie k jej uvedeniu do života. Preto po írskom súhlase tak ochotne zmluvu ratifikovali. Nič nestratili, a zbavili sa prívlastku brzdy  Lisabonu.

Osobne si myslím, že Lisabon je jeden veľký podfuk na malé krajiny. Nikto som nebol zástancom členstva v žiadnej medzinárodnej organizácii, tak mi vadilo RVHP, Varšavská zmluva, ako mi dnes vadi NATO, či EÚ. Každá organizácia sa totiž neskôr zvrhne na pokusy o ovládanie slabých, a to Lisabon, či predtým skrachovaná ústavná zmluva dokazujú. Nehovoriac o skutočnosti, že záujmy obyvateľov Európy sú na chvoste pozornosti politikov. Rozširovanie NATO a EÚ nebolo motivované nejakou láskou k východnej Európe, ale iba obavami z obnovenia vplyvu Ruska. A tak dlhodobo financovali pod rôznymi názvami východnú Európu, schvaľovali dotácie, granty a podobne. A pritom sa sami ekonomicky oslabovali. I svetová kríza je výsledkom naivnej politiky Západu, ktorý dlhodobo ignoroval ekonomický vývoj v USA, nekontrolované emisie svetovej rezervnej meny - dolára. A tak sa desiatky rokov platilo nekrytou a bezcennou menou, financovali sa rôzne vojenské konflikty a podobne.
A to všetko Klaus ako ekonóm dobre vie. Vyliečil sa z nekritického obdivu, a získal pozíciu, v ktorej nemusí hľadieť na následky svojich výrokov. Je to paradox - na vrchole, kde sa hovorí, že každý je sám, Klaus získal to najcennejšie pre politika - slobodu prejavu.

Možno, že raz prídeme na to, ako Klaus nevedomky zachránil malé krajiny pred stratou práva rozhodovať o svojom osude. Pretože Klaus je pragmatik, nie však ľudomil. Svojím postojom opláca možno dlhé roky, keď musel ako politik robiť niečo, s čím vnútorne nesúhlasil - kupčiť s vlastným presvedčením v mene tzv. vyšších cieľov. Ktovie - môžeme však byť radi, že aspoň niekto sa našiel, kto vie prejaviť svoj postoj voči silným, nech už má akékoľvek dôvody. Lebo na rozdiel od Klausa, Fico a Gašparovič podpísali Lisabon čisto pre vlastné, egoistické ciele - Fico si chcel vylepšiť pošramotený obraz v Európe, a Gašparovič potreboval silnú podporu pre svoje pokračovanie vo funkcii prezidenta. A v mene vlastných cieľov vôbec nemysleli na následky svojich podpisov.