Slovensko v zrkadle histórie

Nie je to tak dávno, čo ľudia stáli na námestiach, volali po slobode a demokracii, práve na voľný pohyb, a slobodu vierovyznania. Nie je to tak dávno, čo volali po odchode "spojeneckých" vojsk domov, a už nikdy nechceli nohu cudzieho vojaka na našom území. Ale história sa opakuje, a to, čo kedysi povedal, že história sa opakuje, a my sme národ, ktorý musí lietať z extrému do extrému. Neveril som tomu, ale začínam.

Isté znaky, že sa k niečomu vraciame, boli už dávno, len sa nespájali s bývalým vzorom bývalej elity. Dnes som dostal zaujímavý list, ktorý ma definitívne utvrdil v tom, že to neboli iba náhodné javy, či náznaky, ale je to realita. Poďme však od začiatku - na začiatku školského roka sme začali na základe záujmu študentov vyučovať na škole špeciálny predmet. Bol vytvorený ako dobrovoľná aktivita študentov, a jeho náplňou bolo spoznanie japonskej kultúry a jazyka. Zaistili sme lektora, jeden z rodičov dokonca z vlastnej firmy zasponzoroval kompletné multimediálne vybavenie učebne, t.j. počítače, programy, a všetko, čo súviselo s honorárom lektora. Z pôvodne prihlásených 28 študentov nám prejavilo záujem o navštevovanie predmetu skoro 300 študentov, a to aj z ročníkov, ktoré v tomto školskom roku končia. Nechceli sme nikoho vyhadzovať, a tak sme sa dohodli so správou školy na kalendári hodín, a prenájme konferenčnej miestnosti, ktorá má oveľa väčšiu kapacitu. Všetko sa dobre rozbehlo, a vyzeralo to na úspech.
Prvým mráčikom na oblohe bolo po dvoch týždňoch nečakané predvolanie na správu školy, kde nám oznámili, že pôvodné rozhodnutie o prenájme konferenčky rušia, lebo ju potrebujú na iné účely, ktoré nechceli špecifikovať. Menším pátraním okolo veci sme zistili, že za vecou je nespokojnosť miestneho duchovného, ktorý mal na starosti dobrovoľné vzdelávanie kresťanskej výchovy, a prihlásili sa mu len traja študenti. A tak sme za ním zašli, a po rozhovore, ktorý nebol veľmi príjemný, zatrúbil na ústup. Miestnosť nám opäť povolili využívať, a zdalo sa, že všetko je v najlepšom poriadku.
Nie je. Vedenie školy začalo opäť brojiť proti kurzu, ale tentoraz z inej strany. Prevalilo sa síce, že problém je v podstate ten istý, ako predtým, teda nevôľa duchovného, ale zvolili iný prístup. Miestnosť síce ponechali, ale zmenili čas jej uvoľnenia, z tretej hodiny poobede na siedmu večer. A zmenili dni jej uvoľnenia, namiesto pondelka a štvrtku, nám pridelili stredu a piatok, čím študentov vedome začali odrádzať od návštevy kurzu. V stredu majú totiž vyučovanie do jednej poobede, a keďže množstvo z študentov je z okolitých obcí, nielenže nemôže ísť domov, lebo by sa nedostali naspäť na kurz, ale po hodine musia čakať na posledný spoj ďalšie bezmála tri hodiny. Podobne je to v piatok.

Výsledok nedal na seba dlho čakať. Ubudlo skoro sto študentov, ostatní síce ešte chodia, ale neraz sa vyjadria, že im dochádzka spôsobuje problémy. Zmeniť sa nedá v praxi nič, škola totiž nič nezablokovala, a tak pán farár sa nám vyškiera /lebo inak to nazvať nejde/ rovno do očí. Na jeho vzdelávanie síce nechodia ani tí traja, ktorí sa prihlásili, ale baví sa na tom, čo spôsobil, čím sa ani netají.

Čo povedať ? Nech by som povedal čokoľvek, súčasnú situáciu to nezmení. Ale niečo si predsa neodpustím. Denne sú noviny plné spomienok na to, čo sa dialo za bývalého režimu, pritom neraz sú to doslova klamstvá. Nemal som v láske ani komunistov, nemusel som ani SZM. Vždy ma učili, že človek si nosí svoju vieru v srdci a tam mu ju nikto nemôže zobrať. A dokázal som si ju zachovať, a to i napriek tomu, čo všetko do nás chceli zasiať. Dnes však musím priznať, že začínam veriť, že farára je najlepšie postaviť k lopate. Potom asi pochopí, akú dôveru mu dávajú ľudia tým, že mu neraz povedia aj svoje najhlbšie tajomstvá a začne si ich vážiť. Bude si možno vážiť, že môže k nim prehovoriť, slobodne a neobmedzene. A prestane im aj klamať o svojom živote - o tom, že gazdiná je vlastne matkou jeho detí, a celibát ignoruje. Všetci sme iba ľudia - zdá sa však, že niektorí berú svoje poslanie vážne len voči druhým, svoje záväzky ignorujú. Ktovie...  
Smutným paradoxom je, že proti nám brojí len predstaviteľ najrozšírenejšej viery. Naopak, zaskočil na postoj a veľmi príjemne, evanjelického kňaza, ktorý sa dozvedel o našom probléme, a sám, iniciatívne ponúkol pomoc. Aj keď nám problém neriešila, veľmi ma potešilo, že existujú aj iní ľudia - kňazi.
A tak mi vŕta hlavou myšlienka - mám sa aj postaviť k veci spôsobom, akým to urobil katolícky kňaz ? Tento človek totiž ubližuje ľuďom len preto, že majú iné priority, než on - nepokladajú za prioritu jeho vieru, ale chcú sa učiť to, čo ich skutočne baví. A o, čo ich život napĺňa. Napadlo ma, ako by asi ocenili jeho nadriadení, keby sa dozvedeli o jeho dvojitom živote - vodu v kostole káže, doma víno pije - teda o jeho rodine, deťoch a hlavne tom, ako škodí vedome študentom. To druhé by mu asi tolerovali, poznajúc históriu, kde v mene viery tolerovali všetko - to prvé však sotva.

Kašlem však naňho - špiniť si ruky niekým, ako je on, by bolo pod moju úroveň.